Handsome and Pretty 10

19. června 2016 v 13:36 | Klaudia |  Zlý a ešte horšia 1 a 2
"Kurva!" zakričala som neuvedomujúc si ako hlasno. Toto je snáď zlý sen! Ako som mohla? Všetci museli byť normálny, len ja som robila takéto debiliny. Toto mi v živote neodpustí. Zožieral ma pocit viny a opovrhovania samou sebou.

,,Srdiečko," cudzie ruky ma oblapili zozadu okolo pásu: ,,Poď sa trochu pritúliť..."

,,Pusti ma!" zjačala som po ňom a vytrhla som sa mu, teraz som stála čelom k nemu a do očí sa mi tisli slzy. Stala sa zo mňa padavka. ,,Nepováž sa ma čo i len raz ešte dotknúť!" Všetci sa na mňa dívali, ako keby som bola psychicky narušený vrah!

,,Niekto je tu akčný... to sa mi páči." Žmurkol na mňa a ja som sa takmer povracala od zhnusenia. Urobil krok ku mne, na ktorý som automaticky reagovala cúvaním. ,,Pohráme sa, neboj!" Zvrtla som sa na päte a bežala som preč. Počula som za sebou zdesené výkriky Bex, v ktorej hlase sa miešalo zúfalstvo s narastajúcim hnevom. No ja som iba bežala.

Na rohu ulice som si stopla taxík, ktorým som sa nechala odviesť domov. Netúžila som po ničom inom, než bola moja posteľ.




"Prečo tu zase sedíš vo svojom nihilistickom svetri?" s týmito slovami sa otvorili dvere mojej izby a dovnútra vošla Lin. Svoj tmavomodrý, vyťahaný, nadmerne veľký, pletený sveter, ktorý som mala len pre špeciálne príležitosti som mala ledabolo oblečený a rukávy mi div nepadali do teglíku so zmrzlinou. Bosá a v čiernych legínach s potlačou modrej chobotnice, ktoré som nosila výlučne iba na doma, som polo sedela / polo ležala na posteli. "To nemyslíš vážne, okamžite sa pozbieraj!"

"Ja som sa nerozpadla... zatiaľ... ale mám to v pláne!" sklesnuto som odpovedala a dala si ďalšiu lyžicu. Ponúkla som aj Lin, no tá rozhodne odmietla.

"Ale no ták," hodila sa ku mne na posteľ: "Poslala si mu pár trochu pikantnejších fotiek, no a čo. Bola si jednoznačne na mól..."

"Nezlepšuješ to, Yue Lin Qing! Toto moje svedomie ani vedomie absolútne neupokojilo!"

"Prepáááč, ja som chcela iba pomôcť," žmurkla na mňa a pokračovala: "Ale zdá sa, že to zvládne iba zmrzlina!" Ktorú mi následne uchmatla z rúk a vyskočila z postele.

"Vráť mi to!" vykríkla som za ňou, no jej už nebolo. Vyletela som za ňou z izby a bežala cez celú chodbu. Už som bola len pár centimetrov za ňou, mala som ju na dosah ruky, keď prudko zastavila a narazila som do jej chrbta. Môj nos sa veľmi dôverne zoznámil s jej chrbticou.

"Oh... dobrý deň, pán Parks, ako sa máte?" Lin sa naňho zaliečavo usmiala, no na neho to rozhodne pôsobilo milo a vzorne. Už len podľa výrazu jeho tváre mi to bolo zaraz jasné, ako keby konečne stretol slušne vychovaného teenegera.

"Veľmi dobre, ďakujem za opýtanie. Je milé vás opäť stretnúť, uznávam, že keď Lýdia nebola doma, tak ste nemali veľa dôvodov nás navštíviť. Nechcela by ste zostať na večeru?"

Nechápavo som hľadela na to čo sa dialo predo mnou: "My budeme mať spoločnú večeru, tu, v tomto byte? Wau, tak to prvýkrát od môjho príchodu. Mala by si tu chodiť častejšie, Lin, toto je nevídaný jav!"

"Lýdia, prosím ťa prestaň sa správať ako malé decko a ešte aj pred návštevou!" žiara jeho očí sa vytratila a teraz bol jeho pohľad prísny a neľútostný.

"Však jasné, ja som malé decko! Pokojne si tu vy dvaja pokecajte, veď viete kde ma nájdete!" Bola som naštvaná a urazená, no zároveň som aj žiarlila. Ako sa môže takto správať k mojej kamoške, keď po mne len šteká? Takto to bolo vždy, ku všetkým sa správal lepšie ako ku mne. Všetci boli preňho dôležitejší, ako jeho jediná dcéra.

Po chvíli prišla za mnou do izby Lin, no dôkladne som ju ignorovala. Bola som detinská? Och nie, ja som bola len znechutená tým, čo sa deje okolo mňa. "Mohla by si odísť!? Alebo pokojne zostaň na večeri, ja sa jej aj tak nezúčastním, len odíď z mojej izby!" Po chvíli nechápavého pohľadu, ktorý na mňa upierala, sa nakoniec dala presvedčiť mojim mrazivým pohľadom. Konečne som mala pokoj, aj keď už som nebola zaňho vďačná. Moje myšlienky sa opäť vrátili k Jeremimu a k tomu, čo sa stalo. Zožieralo ma to, bolo to na nevydržanie! Musela som mu ešte raz zavolať!

Najskôr som to skúšala cez telefón, potom cez skype. Stále nič, žiadna odpoveď, žiadna známka života.


Jeremy

Našiel som si od nej kopu zmeškaných hovorov, no aj tak som stále váhal. Mám jej skutočne zavolať? Zlosť už zo mňa, zo značnej časti opadla a bol som pokojnejší. No stále som si nebol istý, nakoniec som sa však rozhodol , veď už sa nemôže nič horšie stať.

Nezdvihla to zaraz, a keď môj hovor konečne prijala, tak bola rozospatá a jej vlasy stáli do všetkých strán. "Prečo?" opýtal som sa, no na viac som sa nezmohol, ani len na pozdrav.

"Ja... je mi to tak ľúto... nemala som to urobiť," povzdychla si a na moment zatvorila oči. Bolo také ťažké odpovedať na jednu mizernú otázku? Mohla rovno povedať, že bola opitá, že to bolo v rámci zábavy, no ona aj naďalej mlčala. Viac som sa toho už od nej nedozvedel. Skúmavo som na ňu hľadel a rozmýšľal, či mi to vážne stojí za to, no odpoveď bola jednoznačná - ÁNO.

"Som z teba už vážne unavený a neviem, čo si mám o našom vzťahu myslieť..." priznal som a odkvacol som na posteľ, mohol som cítiť na sebe jej zarazený pohľad.

"Ty nebudeš kričať?" povedala ako keby ju tá samotná skutočnosť prekvapovala.

"Nie, nemá to cenu," pokúsil som sa o chabý úsmev: "Kedykoľvek by si ma mohla vypnúť, to už nie je ono."

"Ďakujem!"

"Za čo?" teraz som mal ja nechápavý a zaskočený výraz.

"Že sa vôbec so mnou bavíš..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama