Handsome and Pretty 12

17. dubna 2017 v 18:17 | Klaudia |  Zlý a ešte horšia 1 a 2
,,Tvoj mizerný brat ma tam hodil aj s telefónom! Celé líčenie je už absolútne na nič a moje nádherné šaty sú zničené!" Musel znášať moje zúrivé výpady a každá jeho snaha o zastavenie ma sa skončila jeho mlčaním. Neznášam ich! ,,Je to kretén! Necitlivé hovädo! Odporný arogantný idiot!"
,,A práve stojí za tebou v celej svojej kráse!" Hunter sa na mňa žiarivo usmieval, z čoho vznikla len moja túžba vyškriabať mu oči!
,,Skôr v celej svojej namyslenosti!" odsekla som mu za stáleho kráčania. Našťastie som v bazéne nestratila topánky, pretože to by mi už nič nezabránilo vo vraždení... nič!


Tucker predo mnou otvoril dvere a nechal ma vojsť ako prvú. Hneď potom vkročil za mnou a rozsvietil svetlá, keďže tu bolo len malé tmavé okno. Bola tu pozoruhodná kombinácia modernej elegancie so starožitným nádychom, s tak zlým osvetlením som si však nebola istá, na čo sa táto miestnosť využíva. ,,Využíva sa to tu pre vyhostencov, keď si naštvaný, tak ťa pošlú tu, nech sa upokojíš... svetlo by bol len prehnaný luxus," odpovedal, ako keby mi čítal myšlienky.
"Tak to si tu musel stráviť dlhý čas!" uškrnula som sa na neho. Najradšej by som si sadla, len sa mi nechcelo zničiť tie nádherné čalúnené kreslá. Ak to mala byť miestnosť pre trest, tak tu mali dať len holé steny a jednu tvrdú stoličku, TOTO je zbytočný luxus.
"Náhodou, Tucker tu bol častejšie!" Začudovane som sa naňho pozrela a on sa len nevinne usmial. Tak tomu neverím! Vytratil sa z miestnosti a ja som s Hunterom osamela.
"Prečo si nesadneš?" s úsmevom sa ma opýtal: "Nehanbi sa, všetci dobre vedia, že ty taká nie si!"
"Nechcem vám zničiť kreslá, niekto tu musí byť slušne vychovaný!"
"Tým narážaš na seba? To je kruté takto sa klamať, neprivádza ťa to do zúfalstva?" On sa pohodlne usadil a čakal, kým som neurobila to isté. Spojil si ruky a podložil si nimi bradu, zaujato na mňa hľadel.
"A vraj ja mám divné pohľady," oborila som sa naňho.
"Ja som nepovedal divné, ale žhavé a v tom je sakramentský rozdiel." Žmurkol na mňa.
"Tak som tu!" ozval sa Tucker, keď prudko otvoril dvere a vrútil sa do miestnosti: "Doniesol som ti osušku a nejaké moje veci."
"Neoblečiem si tvoje veci!" pohotovo som odpovedala.
"Tak ti donesiem niečo svoje," ponúkol sa Hunter a už vstával. Zrazu obidvaja aký vychovaný a ochotný.
"Nie!" rázne som povedala a postavila som. Namierila som prstom najprv na Tuckera: "Neoblečiem si tvoje veci!" následne aj na Huntera: "A rozhodne si neoblečiem ani tvoje veci! Som snáď vaša priateľka? Rozhodne sa neprezlečiem do vecí cudzích chalanov, takže mi daj tú prekliatu osušku!"
"Pokoj, láska," vytrhol Tuckerovi osušku a hľadel na mňa s podozrivo nežnými očami: "Dám ti ju, ak dostanem bozk na líce..."
Povzdychla som si nad jeho zúfalým pokusom, elegantne som sa posadila, prehodila som si nohu cez nohu a zložila si ruky do lona, potom som pokojne povedala: "Zdá sa ti, že potrebujem nejakú osušku?"
"Skúsiť som to musel." Prešiel poza mňa, prehodil mi osušku cez plecia a pobozkal ma na temeno hlavy, na čo som sa po ňom ohnala. "Aj toto som musel skúsiť." Tesnejšie som si k sebe privinula osušku a zachvela som sa.
"Takže, hrdličky," posadil sa Tucker na stôl a až teraz som si uvedomila, že je s nami v miestnosti: "Dôvod, prečo som nás vzal práve tu, odhliadnuc od toho, že som si chcel s ňou užiť voľnú chvíľu... osamote! Samozrejme, kým mi to môj dokonalý braček nezmaril, za čo by sa mal, mimochodom, ospravedlniť! Je to snáď najodľahlejšia miestnosť v dome, takže dokonalé súkromie, ďakujem Hunter!" po svojom dlhom preslove mu ukázal prostredník a na mňa sa žiarivo usmial.
"Nemáš za čo brácho, kedykoľvek!" vyškieral sa Hunter.
,,Fakt nechceš tie veci? Vyzeráš dosť zmrznuto!" Obidvaja sa na mňa zahľadeli svojimi zelenomodrými žiarivými očami. Prepaľovali ma svojimi pohľadmi.
,,Prestaňte!" prudko som sa postavila a hodila som do Huntera osušku. ,,Bol to síce dobrý pokec, ale už ma začínate nudiť. Odchádzam."
,,Nechoď! Už nebudeme mať žiadne narážky ani pokusy!" Pochybovačne som sa na nich zahľadela a tie ich nevinné úsmevy. ,,Skutočne ma opúšťaš?"
,,Toto by sa dalo považovať za narážku" vyplazila som naňho jazyk a pomaly sa premiestnila ku dverám: ,,Okrem toho musím nájsť svojich rodičov, aby som ich mohla znovu sklamať a zahanbiť!"
,,S tým ti môžem veľmi ľahko pomôcť," s tými slovami sa ku mne priblížil Tucker. Rozohrávali nebezpečnú hru, v ktorej som sa začala strácať. Rozhodne však mali králičie úmysly.
Pousmiala som sa nad jeho ponukou a vyšla z miestnosti. Až v polovičke chodby som si uvedomila, že vlastne netuším, kde som a ako sa dostanem naspäť. Fuck! Odporní idioti!
,,Stratila si sa, láska?" ozval sa za mnou Hunterov hlas.
,,Proste pôjdem stále rovno touto chodbou a niekde sa už dostanem!"
Rozosmial sa nad mojou spontánnou odpoveďou. ,,Tak potom veľa šťastia pri ceste k východu pre služobníctvo."
,,Zazobanci," odfrkla som si a nechala som ho nech ma vedie chodbou, po chvíli sme odbočili doprava. Museli sme sa veľmi priblížiť, lebo už bolo počuť hudbu a smiech dospelých.
,,Lýdia," stále rovnako zvodný hlas vyslovil moje meno a mne sa zatmilo pred očami a následne som videla všetko načerveno. Hunter vedľa mňa stuhol a upokojujúco mi položil dlaň na chrbát, kde mi obkresľoval krúžky.
,,Bastard!" vyslovila som s čistým odporom.
,,Som sklamaný, že si nepamätáš moje meno."
,,Ja som bola sklamaná tiež!" Potiahla som Huntera za ruku a pohli sa ďalej. Nezabiješ! Neumučíš! Nepreleješ nikoho krv!
Chytil ma za ruku a zvrtol si ma k sebe. ,,To ťa ani nemôžem privítať naspäť v Londýne?" Snažil sa zakryť ostrosť v hlase, no bezúspešne. Hunter sa okamžite postavil medzi nás a odstrčil ho!
,,Vítaj si svoje štetky!" vyštekla som na neho. ,,Počkať, tie vítať nemusíš, tie máš predsa vždy po ruke!"
,,Nevieš o čom hovoríš, Lýdia, nikdy som nič s nikým nemal!" Hunter vedľa mňa vybuchol do hrdelného smiechu, ktorý nie a nie prestať. Nakoniec som sa aj ja rehotala, no na ňom.
Oprel sa do kolien, celý sčervenel a vlasy mal strapaté. Začal sa dusiť a keď konečne prehovoril, jeho hlas bol zachrípnutý: ,,Kurva! Tak som sa už dlho nenasmial... Toľko ti ich prešlo posteľou za ten prvý týždeň, čo bola preč, že sme sa to ani nepokúšali rátať..."
,,Drž hubu! Aj tak nechápem, ako si si dovolil tancovať s mojim dievčaťom!"
Tentoraz som sa rozrehotala ja po jeho významnom pohľade, ktorý na mňa uprel. Hunter ma musel podopierať, aby som nezletela z tých podpätkov. ,,Ty si myslíš, že po tom všetkom som stále tvoje dievča? Prerušila som s tebou všetky kontakty, to je univerzálny znak rozchodu! Môžeš byť šťastný, že ťa s tými opätkami nenakopem!" Vrhla som naňho vražedný pohľad a vydala sa ďalej po chodbe. Predsa len som mu mohla tie oči vyškrabať!
,,Prečo si sa nepostarala o to, aby si už viac nevrzol?" zvedavo sa opýtal Hunter, keď ma dohnal, čo mu nezabralo ani pol minúty, keďže na opätkoch moc rýchla nie som.
,,Nechcela som si ušpiniť ruky a tie boty začínam mať rada. Ale pokojne si poslúž."
,,Bolo by to nechutné." Porazenecky si zastrčil ruky do nohavíc obleku a potom na mňa hodil jeden z jeho divných pohľadov: ,,Fakt si nepamätáš nič z tej noci spred dvoch týždňov?"
,,Snažil si sa ma obchytkávať vonku na ulici?" pokúsila som sa pozdvihnúť jedno obočie.
,,Ehmm... Nie, to som nebol ja!"
,,Vidíš, na niečo si predsa len pamätám, no ty to zjavne nie si." Žmurkla som naňho a nechala som ho stáť uprostred chodby. Už som vedela kadiaľ mám ísť a nepotrebovala som doprovod. Našla som svojich rodičov a oznámila im, že odchádzam. Nepýtala som si povolenie, bolo mi jedno, či s tým súhlasia. Momentálne moju myseľ zamestnávalo niečo úplne iné...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama